Medziľudské vzťahy - najsilnejšie dojmy

Naše vzťahy s okolím hodnotím vo všeobecnosti veľmi pozitívne. Sme optimisti, sme prispôsobiví, sme príjemní a otvorení. Tak sa správame k ľuďom okolo seba a ľudia sa tak na oplátku správajú k nám. V Thajsku to nebolo výnimkou. Dali sme si záležať na tom, aby sme o ich mentalite niečo vedeli a nedopúšťali sa zbytočných faux pas. Vieme, že v Thajsku je nevhodné prejavovať silné, hlavne negatívne, emócie na verejnosti. Nie je vhodné zvyšovať hlas, hádať sa, hlasno riešiť konfliktné situácie – vtedy v očiach ostatných strácate tvár a rešpekt.
Počas nášho pobytu boli k nám Thajčania väčšinou príjemní a ústretoví. Aj keď o ich povestnom milom úsmeve a príjemnom vystupovaní si nerobím ilúzie – ja osobne som oboje vnímala len ako súčasť ich naučenej role, nie ako prejav pozitívnych emócií. Po uplynutí celkom krátkeho času som nadobudla dojem, že my cudzinci sme pre nich len chodiaca otvorená peňaženka a ten naozaj úprimný záujem o nás ako o ľudí tam skrátka takmer vždy chýba. Zažili sme zopár veľmi príjemných momentov, ktoré si uchováme v pamäti. Zažili sme ale aj niekoľko situácií, nad ktorými zostával rozum stáť. Tu spomeniem len zopár takých, na ktoré určite nezabudneme.

No problem. Chladnička bude
Z hostela Corner Inn 2 sme mali skvelý dojem od prvej chvíle. Hneď po príchode sme sa s majiteľkou dohodli, že by sme radi zostali dlhšie, než len pôvodne rezervované dva dni, ale potrebujeme na izbe chladničku. A chceli by sme sa dohodnúť na inej cene, ak zostaneme celý týždeň. Čakali sme odpoveď, že to nepôjde a boli sme šokovaní. Pozitívne. Ak nám nebude vadiť, že sa budeme musieť na dve noci vysťahovať, lebo hostel je obsadený (urobili sme si v tom čase výlet do Pai), tak nám v izbe upravia elektrické rozvody a dokúpia malú chladničku. A naozaj. Po návrate nás čakala fungl nová chladnička a k nej ešte darčeky pre našich drobcov ku dňu detí. Počas celých skoro dvoch týždňoch sme sa tu cítili ako doma, ochotu a úsmevy by pri našej hlučnosti tak dlho predstierať nevedeli :). Mali sme pocit, že aj domáci ocenili, keď sa im každú noc nestriedali hostia a o ich vrúcnom vzťahu k deťom nás presviedčali niekoľkokrát za deň. Od pani domácej sme sa vďaka jej pomerne dobrej angličtine dozvedeli čo-to o thajských zvykoch a stravovaní a dostali sme niekoľko užitočných tipov na naše pochôdzky po Chiang Mai. 

Oslavy dňa detí na severe Thajska
V rámci výletu do Pai sme zašli aj do dedinky, na okraji ktorej sa vinul dlhokánsky bambusový most ponad ryžové polia. Prišli sme v období sucha, tak pre nás prechádzka nad momentálne suchými poľami nebola príliš atraktívna. Viac než samotný most nás zaujali stánky a prípravy na oslavu čohosi. Neboli by sme to my, keby sme sa neobšmietali okolo a nedozvedeli sa, že čoskoro vypukne veľká oslava dňa detí. A že máme ostať a dať si niečo v stánkoch. Pre miestnych sme boli atrakcia, lebo sme na rozdiel od ostatných turistov naozaj zostali. A ochutnali všetko, čo sa ochutnať dalo - sladkú kukuricu v kelímku, rôzne cestoviny, zmrzliny, grilované jasno fialové a žlté zemiaky, presladenú kávu a čaj. Všetko bolo vynikajúce a miestni sa zdali byť poctení, že nám chutí :). Ľudia nás zvedavo obkukovali, nenápadne sa dotýkali našich detí, urobili nám miesto na sedenie priamo uprostred stoličiek naznášaných pre obecenstvo. Program bol úžasný - vystúpenie detí z miestnej školy a možno škôlky, väčšina z nich bola tradične nalíčená a oblečená do krojov, rôzne detské súťaže, veľa smiechu, dobrej nálady a dojatých rodičov. Vrátane nás. My sme boli dojatí ešte o to viac, že nám umožnili nahliadnuť do svojich tradícií, že sa k nám správali ako k váženým hosťom a nič za to od nás nečakali. Len sa tešili, že tam sme. Teda aspoň sa nám to tak zdalo. Všetky deti vrátane tých našich dostali od organizátorov darček ku dňu detí - za tašku sladkostí, čipsov a hračiek. Oslava, o akej sme ani nesnili.

Ako sme v poslednej chvíli dobehli na záchod 
V Nakhon Sawan sme toho, okrem príjemného odpočinku v akvaparku, veľa zaujímavého nezažili. Jedna situácia zo zdanlivo obyčajnej večere na trhu sa nám však vryla do pamäti. Večerný trh s jedlom sa ťahá dlhou ulicou pozdĺž rieky, z jednej strany obytné domy, dvory, cesta plná áut. Z druhej strany úzky chodník so stánkami a miestom na pár stolčekov. Našli sme stánok s polievkou, objednali a začali jesť, keď sa Miška začala nespokojne vrtieť, že potrebuje na záchod. Na veľkú a nevydrží ani chvíľu. Záchody nikde a všade naokolo davy ľudí. Šanca vykonať potrebu niekde nepozorovane nulová. Pomocníčka, ktorá pri našom stánku umývala riady, mi posunkami ukázala, že toalety fakt nikde naokolo nenájdeme. Pri pohľade na Mišku odložila zásteru, vzala ma za ruku, naštartovala skúter a ukázala nám, že si máme sadnúť za ňu. Vyrazili sme bez meškania hľadať najbližší verejný záchod. No, prišli sme v hodine dvanástej! O pár minút neskôr nás obe bezpečne dopravila dojesť si večeru. Všetko sa odohrávalo v thajčine - ona rozprávala, my sme nerozumeli, len sme sa usmievali a ďakovali. Od srdca. Fakt nám pomohla. Miška na svoju záchodovú historku so smiechom spomína doteraz.

„I repair first, now you repair“
Naša domáca na Koh Phangane, pani Krevetka, bola celkom prívetivá osoba a spolu s manželom sa o svoje nehnuteľnosti ukážkovo starali. Akonáhle sme mali nejaký problém, odstránili ho najneskôr do dvoch dní. Tak to bolo aj s prázdnou plynovou bombou, ktorú nám dali promptne vymeniť. Druhá vec je, že sme cenu celej veľkej plynovej bomby hradili my. Nenamietali sme napriek tomu, že plyn sme mali zarátaný v mesačnom nájme domu – skôr sme to videli ako protihodnotu za to, že si Juraj sem tam požičiaval náradie a pár dní sme používali ich káričku.
Hneď po príchode nám v kúpeľni tiekla prúdom voda z bidetovej sprchy. No problem. Domáci asi o tri dni tesnenie vymenil a sprcha fungovala. Až pokým nasilu zamontovaná hlavica sprchy jedného dňa neodletela a nezačal z nej striekať prúd vody po celej kúpeľni. Jediné riešenie z nášho pohľadu bolo vypnúť uzáver vody (jediný pre celý dom), zájsť za domácim, aby situáciu prioritne riešil. Krevetka sedela so zrkadielkom a kamarátkou na priedomí a trhala si podpazušie. Na Jurajovu žiadosť ani hlavu nedvihla, len mu vysvetlila, ako sa veci majú: „I repair first, now you repair. You know where Homemart is.“ Inak povedané: „Ja som vašu bidetovú sprchu (vo svojom dome) už raz riešila, teraz si poraď sám. Vieš, kde sú domáce potreby. Kúp, čo potrebuješ a oprav si to. Mne s tým daj pokoj. Toto sa ma netýka.“ Argumenty, že je to jej dom a mala by si ho udržiavať a že na sprche bol zrejme strhnutý závit, boli úplne nanič. My sme potrebovali, aby nám tiekla voda a fungoval bidet, sprchu sme si teda svojpomocne a na vlastné náklady opravili.

Zafarbené prádlo
Na Koh Phangane sme dávali prádlo do práčovne z viacerých dôvodov – kvôli častým dažďom a vysokej vlhkosti vzduchu bolo oveľa praktickejšie dostať už vypraté, vysušené a vyžehlené oblečenie. Vybrali sme si jednu práčovňu kúsok od nášho domu, kam som pravidelne chodila a bola spokojná, až kým sa mi asi polovička oblečenia nevrátila zafarbená od hrdze a do druhej bola zapustená farba. Vytočilo ma to, lebo to vyzeralo, že značnú časť oblečenia, čo sme si do Thajska vzali, môžeme vyhodiť. Po opadnutí počiatočných emócií, majúc na pamäti, že mám byť hlavne kľudná a príjemná, som zobrala dve vrecia s inkriminovaným oblečením a v doprovode Mišky som sa vybrala situáciu riešiť. Staršia pani, ktorá prádlo preberá pochopila, že nastala situácia, ktorú sama nezvládne, tak prizvala ešte ďalších troch dospelých členov rodiny. Spoločným úsilím sa so mnou bavili anglicky. Ja som bez emócií popísala, čo sa stalo a že som prišla, aby sme vzniknutú situáciu riešili. Dostala som odpoveď, že sa nikdy nikto nesťažoval a že tie veci už také boli. Mám sa vraj podívať na svoje od hlavy po päty zašpinené dieťa, ktoré sa v ten deň ako na potvoru učilo šplhať na zhrdzavenom stĺpe kúsok od školy thajského boxu, kde sme čakali na Juraja. Odpoveď, že je špinavá po celom dni a veci od nich by naopak mali byť čisté, nebola akceptovaná. Vraj sme si priviezli zničené staré oblečenie a teraz to celé hádžem na nich. Navyše to nie sú fľaky od hrdze a farieb ale od opaľovacích krémov. Ja, už vrcholne frustrovaná, som im teda povedala, že o tom samozrejme nebudem nikde hovoriť, ale budem rada, ak mi to prádlo vyperú ešte raz a tak, aby sa dalo nosiť. Vysmiali sa mi. Vraj oni tu bývajú celý život. Nevypovedané nahlas zostalo, že ja o pár dní či týždňov odídem a aj tak nikoho nezaujíma, čo si myslím a čo sa mi stalo. Vtedy mi došlo, že Thajčan neprizná, že mohol spraviť niečo zle, tak som len bezmocne zopakovala otázku, čo s tými fľakmi vedia urobiť, lebo fakt nemám na to, aby som celej famílii nakupovala novú garderóbu. Veľkoryso mi ponúkli, že teda skúsia bez záruky veci ešte raz vyprať. Na druhý deň mi odovzdali balík oblečenia páchnuceho od chemikálií, ale väčšina fľakov spolu s väčšinou pôvodnej farby oblečenia, bola preč. S poďakovaním som sa pobrala preč. Čo som vlastne od tejto konfrontácie čakala? Čakala som, že sa mi ospravedlnia a ponúknu, že skúsia aspoň niektoré kúsky oblečenia zachrániť. To by mi v danej chvíli stačilo. Nedostalo sa mi ani jedného. Namiesto toho som chvíľu vážne uvažovala o tom, že chyba je vo mne, že naše deti sú príliš špinavé a že som neporiadna, že moja reklamácia bola neopodstatnená. Skrátka, že to celé je moja chyba.

Kauza s bývaním u babičky Priwan
Táto historka je najpikantnejšia zo všetkých našich obchodných príbehov.  Na odporúčanie dvoch spoľahlivých zdrojov sme si v mestečku Phrae rezervovali veľmi lacné ubytovanie v tíkovom dome bývalej učiteľky pani Priwan. Tá bola do telefónu veľmi ústretová a vedela relatívne dobre anglicky. Práve nebola v meste, ale ubytovať nás mala jej sestra. Ja som bola mierne šokovaná už po príchode do domu, ktorý bol mierne povedané neudržiavaný, časť dlážky na poschodí sa prepadávala. V kúpeľni nebolo umývadlo, smetný kôš pretekal použitým toaletným papierom. Dom aj záhrada boli zapratané haraburdím od výmyslu sveta. Ale... Deti sa okamžite zaľúbili do dvojpostele s moskytiérou, ktorú sme v izbe doteraz nikdy nemali, Juraja to miesto svojím spôsobom fascinovalo a ja som zostala so svojimi výhradami k čistote sama. Vyzdvihli sme si obliečky na postele, z ktorých sa pri každom dotyku dvíhali mračná prachu, len čo sme sa ich dotkli. Ale povedali sme si, že to vlastne až tak nevadí a že to bývanie bude mať isto svoj šarm. A zaplatili sme za prvú noc. Lenže... Aj Jurajovi sa to medzičasom rozležalo v hlave a dohodli sme sa, že sa skúsime s Priwan dohodnúť, že nám vráti peniaze. Ako dôvod sme, ako inak, alibisticky uviedli deti a ich bezpečnosť. Priwan bez problémov súhlasila a my sme sa obratom ubytovali v niekoľkonásobne drahšom hoteli. Lenže milá pani Priwan sa na druhý deň rozhodla, že nám napriek predchádzajúcej dohode peniaze nedá. Ja som pri vyjednávaní nebola, čakala som s deťmi v aute. Po 45 minútach, keď sme už všetci začínali byť mierne nervózni, sa pri aute objavil spotený Juraj, ktorý farbisto popísal svoje stretnutie s Priwan takto:
S pani Priwan sme si v úvode vymenili pár zdvorilostných frázičiek, hlavne hovorila o tom ako do miesta ide investovať s cieľom vybudovať ho v japonskom štýle ZEN. Po chvíľke ma požiadala, či jej môžem odovzdať kľúče od izieb. Kľúče som jej naivne odovzdal a na oplátku som si vypýtal svojich 500 bahtov. Priwan s "poker face" hovorí, že mi peniaze nedá...  Vtom zasiahla božia ruka a jeden z kľúčov jej spadol na zem. Ja som ho svižne zodvihol a schoval v dlani. Začalo prvé kolo negociácií - ona, že nevie, či som tam spal alebo nie, že tu nebola a že má za to, že som u nej spal. Ja sa odkazujem na náš telefonát, kde som jej niekoľkokrát vysvetlil, že spať u nej nehodlám, čo ona po telefóne akceptovala. Ja si "meliem" svoje ona svoje...po chvíľke stratila trpezlivosť a hovorí, že má ešte program a že nech jej dám kľúč a odídem. Veľmi ma prekvapilo, že si myslela, že jej ten kľúč dám. Bola v šoku, keď som ho použil ako páku na získanie peňazí. Keď jej to došlo, prebodla ma pohľadom a začala mi veľmi emotívne hovoriť, aký som zlý človek a dokola opakovala: "You are a very bad person. You are bad bad for my heart...". Pritvrdila, ja som však neustúpil. Ona: "A čo budeš robiť?" Ja, že si sadnem sem na záhradku a počkám kým mi nevráti peniaze. Ďalší šok z nečakanej taktiky. Použila nový argument, že má 2 deti, ktoré študujú na vysokej škole a ktoré musí finančne podporovať. Jaj je kontrujem, že mám deti 3 a že tie jej vyletia z hniezda skôr ako tie moje. Zas ma zasypala obvineniami, aký som zlý človek. Patovú situáciu mala rozlúsknuť jej sestra, ktorá nám robila "check-in". Sestra na mňa išla tvrdením, že som u nich spal, ja že nech sa pozrie do izieb na obliečky. To sme spoločne urobili a uznali, že sme tam nespali. Sestra sa začala vyhrážať políciou, ja, že celé toto môže skončiť, keď mi vrátia peniaze... Negatívnymi emóciami nabitý dialóg ukončila jedna z nich, keď ma prebodla pohľadom, podala mi peniaze a ja som konečne mohol uvolniť železné zovretie kľúča. Odprevadili ma so slovami, aké som hovädo, že som si ešte k tomu nevyzul šľapky, keď som išiel do ich "múzea hrôzy". S úsmevom som spojil ruky na hrudi, mierne sklonil hlavu a povedal: "SawadiKAAAP" (dovidenia či v tomto prípade skôr zbohom).
Vidno, že protistrany v tomto prípade zvolili absolútne nekompatibilné vyjednávacie taktiky - Juraj bol racionálny, vychádzal z telefonickej dohody z predchádzajúceho dňa, a tým považoval vec za vyriešenú. Priwan, naopak, hrala na emócie a v jej jednaní dominovalo citové vydieranie. Potvrdilo sa nám vo viacerých situáciách, že hranie na city a snaha o vyvolanie výčitiek je jediná vyjednávacia stratégia, ktorú Thajčania pri akomkoľvek vyjednávaní používajú. 

"Nevadí, zajtra sa môžete presťahovať"
K poslednému zážitku došlo hneď potom, čo sme si v Bangkoku pozreli naše ubytovanie, ja som zaplatila za prvú noc, Juraj vynosil hore schodmi všetku batožinu a chystali sme sa odísť von a zamknúť. Lenže zamknúť sa nedalo, zámok nedoliehal. Oznámili sme to recepčnej, ktorá sa tam na našu žiadosť vybrala pozrieť. Po zhodnotení situácie nám povedala, že ak nám to vadí, tak sa môžeme zajtra presťahovať niekam inam. Na námietku, že v odomknutej izbe predsa nemôžeme nechať všetky naše veci a doklady pani len pokrčila plecami. Chlapíci, ktorí na dvorčeku posedávali a zjavne patrili k personálu, sa k aktivite nemali a na otázku s pomocou Google prekladača, či sa na tie dvere pozrú, alebo aspoň či majú náradie sa nám dostalo klasickej odpovedi: „no have“ a nerušene fajčili ďalej. Našťastie, že Juraj má multifunkčný nožík stále poruke, tak sa dal do opravy zámku sám. Ani nie o 10 minút s tým bol takmer hotový a k úplnej spokojnosti chýbalo len pár úderov kladivom, ktoré sme nemali. Naveľa naveľa, keď pán dofajčil a dopil kávu, našiel aj to kladivo, aby si hosť mohol opraviť zámok od svojej izby. Myslíte si, že sme dostali zľavu? Alebo že nám niekto poďakoval za opravený zámok? Prípadne, že sa nám niekto ospravedlnil za komplikácie? Správna odpoveď je nie.

Komentáře